Bratislavské Vodácke Noviny 2020

Ľubomír Čajági

Narodil sa 9. 10. 1952 v obci Malé Krškany neďaleko Levíc do rodiny vojaka a učiteľky. Zdravé dieťa, ktorému nič nechýbalo. Keď mal 10 mesiacov postihla ho jeho prvá veľká životná výzva a v podobe epidémie detskej obrny. Dôsledkom postihnutia nôh sa naučil skorej plávať ako chodiť. Ako mládežník závodne plával, dokonca úspešne aj na krajských kolách, ale tam ho už limitovalo, že plával skoro len rukami.

Hudba bola dôležitou súčasťou jeho života, už ako 15 ročný mali v Martine s kamarátmi svoju prvú kapelu.

Celý čas pôsobil v kultúrnej oblasti, istý čas bol aj predseda SZM v Dúbravke, kde organizoval kultúrne podujatia. Zároveň bol zakladajúcim členom Klubu detí a mládeže v Dúbravke. Spieval v súbore Technik a postupne hrával s kapelami Fatamorgána, Onkoband, Dunaj, Mišmaš, Jeden za druhou, OldTrampBand.

Skoro celý pracovný život pôsobil ako rádiologický laborant. Za 37 rokov na v onkologickom ústave na Heydukovej pomáhal ľuďom v ťažkých životných situáciách. S každým pacientom sa vedel ľudsky dohodnúť, či šlo o malé dieťa alebo staršieho človeka s ďalšími diagnózami. A keď vedel, že niečo nie je správne, tak to skrátka nespravil, šéf nešéf. Svoj postoj a pacienta si vedel obhájiť.

Zároveň organizoval a podieľal sa na mnohých spoločenských, kultúrnych a športových podujatiach ako bol výstup mládeže na Rysy, hudobné večery v Kultúrnom dome na Vajnorskej ul. či festivaloch Porta. Mal dokonca papiere VHT a viackrát vyšiel aj na Gerlach. Stávalo sa, že bol s barlou na turistike a keď neinformovaní ľudia videli v diaľke niekoho s palicou na vysokohorskej trase, tak volali horskú záchrannú službu. Chlapi vybehli ratovať a keď sa priblížili, videli, ako im Ľubo s úsmevom máva. Jeho najväčšou turistickou láskou bol Slovenský raj, z ktorého mal veľa vtipných historiek.

Svoj život dal dohromady s Gabikou, ktorá bola rodená Múdra, po svadbe už len Čajágiová. Prežili spolu 39 rokov. Z ich zväzku vzišli dve zdravé deti – Maco a Maca, pre neznalých, meno dostali po Ľubovom starom otcovi Martinovi. A vtedy niekedy objavil novú lásku kanoistiku. Tá kládla nižšie nároky na jeho poškodené nohy. Netrvalo dlho a stal sa predsedom Klubu vodných športov v Karlovej Vsi, kde v tejto funkcii strávil 25 rokov.

Organizoval rôzne splavy a ďalšie akcie. Deti napriek tomu, že bývali v Petržalke, prakticky vyrástli v Karlovke na lodenici, kde vtedy vznikla perfektná partia rodín s deťmi. Dnes nostalgicky spomíname na splavy s 2 až 3 plnými autobusmi účastníkov, s táborákmi na

Vltave, Lužnici-Sázave, Tatranské okruhy vodákov, víkendy na Bodíckych ramenách a mnohé iné.

Postupne mu začali pribúdať zdravotné komplikácie, zhoršená astma, diabetes či vysoký krvný tlak. Avšak vždy sa snažil fungovať ďalej. Otec, manžel, predseda KVŠ, zástupca vlastníkov bytov, zdravotník, hudobník. Mnoho zodpovedných rolí. Tam, kde by mnohí otáľali, on neváhal a šiel ďalej. Keď už nevládal klusať, tak chodil, keď aj to bol problém, tak sa tackal opretý o paličku či pádlo. Ale vždy šiel dopredu. Rodina a hudba ho ťahali ďalej. Aj keď už telo nevládalo, vôľa nepoľavovala a viem si živo predstaviť ako aj počas posledného zákroku diskutoval s operatérom.

Avšak 24. 7. 2020 o 11:00 sa obloha sa zatiahla, nebesá zaplakali a Ľubo sa rozlúčil s týmto svetom. Cvak a hotovo. Už sa v noci netrápi o ďalší nádych, neschopný uspievať aspoň pol slohy z pesničky. Už znova si tam niekde môže chodiť po horách, splavovať rieky, hrať a spievať voľný ako vták. Tak sa tešme spolu s ním.

Navždy budeš v našich srdciach a spomienkach!

Spomínajme, na všetko krásne čo nám priniesol do života, tešme sa s každou spomienkou a úsmevným zážitkom, ktorých vďaka nemu naozaj nebolo málo.